wz
 Cezmín Cezmín

Expanzia Inkov

PERU
Peru sa rozkladá na západnom pobreží Južnej Ameriky, po obidvoch stranách Ánd. Zo severu je obklopená Ekvádorom a Kolumbiou, z východu Brazíliou a Bolíviou a z juhu Chile. Peru je treťou najväčšou krajinou Južnej Ameriky ( hneď po Brazílii a Argentíne ).

Najvyššia hora: Huascarán ( 6768 m )

Najväčšie jazero: Titicaca
V predkoloniálnom období existovalo na území Peru veľa indiánskych kultúr. V 15. storočí ovládli celé územie kečuánski Inkovia, ktorí budovali veľkolepé kamenné sídla ako napríklad Machu Picchu, posvätné mesto Inkov, kde sa uctieval boh slnka. Pozoruhodné starobylé mestá Cuzco a Machu Picchu patria k tým najúžasnejším pamiatkam kontinentu.

Členenie
Peru je mimoriadne rozmanité. Celkový ráz krajiny ovplyvňujú predovšetkým Peruánske Andy, ktoré sa delia na Cordillera Occidental, Cordillera Central a Cordillera Oriental. Západne od vysokých hôr sa nachádza úzka pobrežná oblasť, kde prevažuje púšť. Veľká časť je porastená dažďovým pralesom. Medzi známe oblasti patrí náhorná plošina Altiplano a jazero Titicaca.

Rozloha
1 285 216 km2
Počet obyvateľov
cca 24,3 miliónov obyvateľov.

Zloženie obyvateľov
Náboženská príslušnosť: Drvivú väčšinu obyvateľstva tvoria rímskokatolíci(90 %).

Hlavné mesto
Lima

Skutoční objavitelia Ameriky...
Veľmi zaujímavou informáciou je skutočnosť, že ozajstní objavitelia Ameriky a teda predkovia Indiánov pochádzajú zo Severnej Ázie z obdobia spred viac ako 30 000 rokmi. I dnes za jasného počasia je možno z Ázie pozorovať vrcholky Aljašských vrcholkov hôr a pás mora medzi týmito dvoma pevninami má okolo 80 kilometrov. Dôkazom prechodu človeka cez zamrznutý Beringov prieliv sú pre nás jaskynné maľby mamutov v Périgordskych jaskyniach v Argentíne. Boli to teda lovci mamutov, ktorí sa vtedy po zamrznutej ceste dostali na územie dnešnej Aljašky, stali sa skutočnými objaviteľmi Ameriky a celú ju osídlili od severu až po Ohňovú Zem. Je pravdepodobné, že sa človek dostal do Ameriky sledovaním mamutov, ktoré sa neskôr dostali až k jazerám pri sopke Popocatépetl v Mexiku. Svedčia o tom pozostatky mamutov nájdených v tejto oblasti.
Neskôr sa k pobrežiu Ameriky doplavili Vikingovia. Podarilo sa to Islandskému vikingskému vodcovi Leifovi Erickksonovi o 500 rokov pred Kolumbom. Vikingovia sa vtedy dostali k pobrežiu Severnej Ameriky. Výnimočný tvar ich lodí im dovolil po moriach a riekach preplavovať sa aj do Ruska, Rumunska alebo k Stredozemnému moru. Z ich ciest sa zachovali tak archeologické nálezy zbraní a keramiky, ako aj ich legendy o objavných cestách.
http://www.egymaya.n-games.eu/02_koniecinkov.php

História
Na rozdiel od mnohých okolitých štátov sa história Peru datuje od starších čias vďaka vyspelej kultúre Inkov. Zhruba od 11. do 16. storočia sa tu udržala inkská ríša Twantisuyo. Vpád Španielov v r. 1532 mal katastrofálny vplyv. Silná ríša bola zničená. Až v r. 1821 sa Peru podarilo získať nezávislosť. V 19. a 20 storočí viedlo Peru boj o svoje územie s Bolíviou, Chile, Kolumbiou a Ekvádorom.

Biela múmia

Rituál capacocha
Je obetovaním detí vysoko v horách, mnohokrát vo vybraných chrámoch.
Rituály Inkov boli veľmi kruté, za obete boli vyberané bežne aj malé či väčšie deti. Osud týchto detí nebol celkom priamočiary. Dlho pred samotnou obetou totiž venovali Inkovia týmto deťom mimoriadnu pozornosť, hlavne čo sa týkalo stravy, doslova ich vykrmovali.
Tím okolo Andrewa Wilsona skúmal DNA a vykonal mnoho chemických testov zo vzoriek vlasov, ktoré odobrali inckým múmiám, ktoré sa veľmi dobre zachovali a boli objavené v minulom desaťročí v Andách. Na základe výsledkov ku ktorým dospeli je možné vyhlásiť, že deti, ktoré boli vybrané k rituálu známemu ako capacocha, sa pripravovali na svoju veľkú chvíľu niekoľko mesiacov až rok vopred.
Na obetu boli vyberané len deti s dokonalým fyzickým výzorom, aby ulahodili bohom.
Tieto deti potom kňazi vyviedli do hôr, kde ich usmrtili zvyčajne uškrtením, úderom do hlavy, alebo ich ponechali v bezvedomí v extrémnych podmienkach zomrieť.
Na základe vzoriek mimoriadne dobre zachovanej múmie mladého dievčaťa vedci zistili,
že sa na svoju obetu začala pripravovať už rok vopred. Jej vlasy odhalili významnú zmenu v jej strave. Dostávala pokrmy bohaté na proteíny, hlavne kukuricu a mäso lám.
Bola v perfektnej fyzickej kondícii a pred popravou jej podali pokrm z fermentovanej kukurice a žula kokové listy.
( Seth http://magazin.atlas.sk/technologie/historia/135061 )

Jazyk
Úradným jazykom je španielčina, kečuánčina a aymarčina.

Počasie a podnebie
Peru má svoje podnebie závislé od reliéfu krajiny. Na pobreží je suché a teplé podnebie, na náhorných plošinách mierne podnebie s príjemnou klímou. Najdáždivejšie je na území Amazonie, kde je zároveň pomerne vysoká priemerná ročná teplota.

Pamiatky a atrakcie

Lama– neobvyklé zviera žijúce v Peru

Indián nepoznal ťažné zvieratá. Na nosenie nákladov používali lamu. Kone, hovädzí dobytok, ošípané a kozy v Amerike pred príchodom prvých Europanov nepoznali. Lama a jej odrody boli jedinými úžitkovými zvieratami, pretože však nepoznali koleso, nezapriahali ich. Lama je zvláštne zviera: má ťaviu hlavu, veľké oči, rozštiepený horný pysk, nemá horné zuby a nohy s dvoma pazúrmi vyzerajú ako rozčesnuté. Jej krok je kolísavý a javí sa ako lenivý, no vie skákať ako jeleň a cválať rýchlosťou andského vlaku. Lama a jej druhy guanako, alpaka a vikuňa sa vyvinuli z praťavy. Hoci patrí do rodu tiav, líši sa od svojho príbuzenstvá tým, že nemá hrb ani mozole, ťava váži až 1100 kilogramov, lama maximálne 200. Lama dáva mäso, vlnu, palivo a okrem toho slúži ako transportné zviera.

Lima – hlavné mesto. Zakladateľom bol Francisco Pizzaro.

Sacsahuaman – inkská pevnosť pri Cuzcu. Zachoval sa palác, obranné veže, skladisko zbraní a potravín, kamenný akvadukt a hradby. Stavba je postavená z megalitických balvanov.

Macchu Picchu– bájne mesto Inkov vo výške 3400 metrov nad morom

.MACCHU PICCHU
Machu Picchu, v kečuánčine Starý vrch, je mesto Inkov z predkolumbovského obdobia.
Nachádza sa vo výške 2,430 m nad údolím Urubamba v Peru, 70 km na severozápad od mesta Cuzco. Je to asi najvýraznejší symbol ríše Inkov. Nazývajú ho aj Strateným mestom Inkov. Mesto bolo postavené v pol.15.st. a prežívalo rozmach takmer ďalších 100 rokov, kým sa ho nezmocnili španielski dobyvatelia. Citadela nebola nikdy Španielmi zničená tak ako iné inské mestá. Bolo to aj vďaka džungli, ktorá mesto obklopovala.

Až začiatkom 20. st. sa mesto dostalo do širšieho povedomia. Americkí vedci odhalili, že citadela bola rodiskom Inkov a duchovným centrom ”panien slnka”. Mesto má jedinečnú polohu, nachádza sa v blízkosti vrchu Huayna Picchu (Mladý vrch). Ten pripomína nos na tvári Inka, ktorý sa v podobe hory díva na nebo.
Archeológovia mesto rozčlenili na tri hlavné časti:
posvätnú časť, časť pre ľud a časť pre kňazov a kráľov.
V posvätnej časti sa nachádza Intihuatana, Chrám Slnka a Izba troch okien. Tieto miesta boli venované Inti, bohu slnka a najväčšiemu božstvu. V časti pre ľud sa nachádzali ľudské obydlia v podobe poschodových alebo jednoduchých domov. V kráľovskej časti mesta sa nachádzali sídla mudrcov - Amautas, a princezien - Nustas.

Nájdete tu aj monumentálne mauzóleum v tvare vyrezávanej sochy. Slúžil na rituály a bohoslužby. Celá konštrukcia Machu Picchu využíva klasický stavebný štýl Inkov, ktorí stavali múry z kameňov pravidelného tvaru spojených bez malty. Niektoré kamene sú tak pevne spojené, že by sa medzi ne nedal vložiť nôž. Inkovia nikdy nepoužívali koleso, preto ostáva záhadou, ako obrovské kusy kameňa premiestňovali.
Macchu Picchu pozostáva zo 140 stavieb, ktoré zahŕňajú chrámy, svätyne, parky a obydlia so slamenými strechami. Mesto krášlia aj fontány a kanály. Zavlažovací systém mesta privádzal do každého domu vodu zo svätého prameňa.
Inkovia boli taktiež vynikajúcimi staviteľmi ciest.
Jedna z tisícich ciest vedie z Cuzca do Macchu Picchu. Rozličným spôsobom stavali cesty popri pobreží a horské cesty. Dodnes tieto cesty využívajú turisti na pešiu turistiku z údolia Urubamba do Ánd.
http://www.poznani.cz/peru/macchu-picchu.htm 

Sacsahuaman – inská pevnosť pri Cuzcu. Zachoval sa palác, obranné veže, skladisko zbraní a potravín, kamenný akvadukt a hradby. Stavba je postavená z megalitických balvanov.

Jazero Titicaca – na jazere Titicaca žijú indiáni Uros na plávajúcich ostrovoch vytvorených z rákosia. Jazero má priemernú teplotu 10 °C. Hladina jazera sa nachádza v nadmorskej výške 3810 metrov.

San José – historické centrum, zoologická záhrada

Železničná trať Lima – La Oroya dosahuje najvyššiu výšku na svete, a to 4829 metrov nad morom.

Arequipa – mesto v nadmorskej výške 2350 metrov s výhľadom na činnú sopku El Misti. V meste sa nachádza katedrála, chrám Santa Catalina.

Kaňon Colca – druhý najhlbší kaňon na svete. Kopce v okolí rokliny vystupujú do výšky 3200 metrov.

Pisco – Islas Ballestas – neďaleko ostrovov sa nachádza El Candelabro. V Piscu sa nachádzajú ostrovy Islas Ballestas, kde sú k videniu hromady tuleňov, všetky vtáky Pacifiku a aj nejaké tie plameniaky, keď sa pošťastí.

 Ica – oáza Huacachina
NÁDHERNÁ oáza v strede obrovských pieskových dún – neďaleko mesta sú gigantické kresby zvierat, ktoré sú staršie než 2 tisíc rokov. Príroda Peruáncom veľmi nepraje. Príležitostný teplý morský prúd (El Nino), ktorý potlačuje vplyv Peruánskeho prúdu dorazí k pobrežiu a následné búrky a záplavy zničia úrodu (= bieda, hlad).

Cuzco - Camino Inca

"Socialistický" štát Inkov
Ľudia, ktorí obviňujú Cortésa alebo Pizarra z rozvrátenia indiánskych ríší, zabúdajú na pravú podstatu štátov Inkov i Aztékov. Napríklad Inkovia nám zanechali kvalitné cesty vo vysokohorskom teréne a vďaka tomuto národu sme spoznali aj zemiaky a kukuricu. Ale v predvečer vpádu Španielov bola ich civilizácia podobnejšia skôr totalitnému režimu v dnešnej severnej Kórei, než čomukoľvek inému.
Obchod bol takmer kompletne nahradený štátnym prerozdeľovaním a systémom nútených prác. Inkovia mohli svoju osadu opustiť len so zvláštnym povolením, avšak bežné boli štátom organizované deportácie celých etnických skupín. Ako v roku 1956 napísal Louis Badin, znalec zaniknutých andských kultúr v knihe Der sozialistische Staat der Inka, Indiánov uvrhla organizácia ich spoločnosti do apatie, sebectva a nezodpovednosti. Povrazkové písmo kipu pomáhalo vládnucej triede ovládať obrovský systém plánovanej príkazovej ekonomiky.
Režim potláčal dopyt príkazom nosiť jednotný odev, predpisoval presné zloženie stravy a dobu, kedy sa smela konzumovať. Inkovia museli jesť pri otvorených dverách, lebo kedykoľvek mohla prísť kontrola. Ťažko možno nájsť nudnejší cestopis ako ten, ktorého autorom bol španielsky cestovateľ Cieza de León. Všade tie isté šaty, tie isté budovy, tá istá ubíjajúca ľahostajnosť. Ďalší Španiel Ondegardo bol zhrozený rozkladom rodiny medzi Inkami a skutočnosťou, že pri každom probléme sa obyvateľstvo obracalo s prosbou o pomoc na všemocnú štátnu byrokraciu.
Ako píše Badin, na Španielov pôsobila jednotvárnosť, strnulosť a všeobjímajúca ľahostajnosť ríše Inkov nesmierne ubíjajúcim dojmom. Rozklad prirodzených spoločenských štruktúr pod tlakom štátnej byrokracie nakoniec Inkov dramaticky oslabil zvnútra. Niet divu, že si andskú ríšu s hŕstkou Španielov takmer zo dňa na deň podrobil Francisco Pizarro, negramotný pastier sviniek.


http://www.prave-spektrum.sk/article.php?374

Najvyššie položené jazero na svete

Titicaca ( 6900 km2 ) - najvyššie položené jazero na svete; 3850 m nad morom

Nazca - je zážitok vidieť na vlastné oči slávneho Dänikenovho kozmonauta alebo skoro dvestometrovú „big monkey“ s jej chvostom.

Starobylí Inkovia na lietajúcich strojoch
K najväčším archeologickým záhadám Južnej Ameriky patria preslávené rytiny v peruánskej púšti Nazca. Bádatelia sa dodnes pokúšajú rozličnými teóriami vysvetliť, čo tieto obrazce predstavujú a prečo vznikli. Jedna z nich dokonca nevylučuje, že Indiáni z Nazca a starobylí Inkovia vedeli lietať.
Prvé zmienky o kresbách vyrytých v púšti môžeme nájsť v poznámkach španielskych cestovateľov zo 16. storočia. Pre súčasnosť ich však „objavil“ a zaznamenal v dvadsiatych rokoch minulého storočia zakladateľ tamojšej archeológie Julio Tello. Predmetom seriózneho bádania sa však stali až v roku 1941, keď sa do púšte Nazca vypravil americký archeológ Paul Kosok. Po ňom sa mapovaním a pokusmi o interpretáciu diel obrej galérie už vyše štyridsať rokov zaoberá nemecká matematička a astronómka Maria Reiche. Vyskúšala aj možnosť datovania historických nálezov pomocou merania rádioaktívneho uhlíka C 14. Výsledky ukázali, že vznikli okolo rokov 520-600 nášho letopočtu. V tomto období územie obývali nazcanskí Indiáni.
Ale čo vlastne chceli dávni ľudia zobraziť v púšti? V súpise a dešifrovaní trojitého druhu kresieb našla Maria Reiche určité súvislosti. To, že sa kresby zachovali, nie je nič zvláštne. V oblasti Nazca prakticky neprší a vďaka konštantným teplotám nad povrchom nedochádza ani k erózii povrchu.
Hádankou teda už zostáva iba to, prečo vznikli kresby. Všeobecne prijatou teóriou je, že sú to astronomické mapy, čo potvrdzuje aj nemecká archeologička. Domnieva sa, že obrazce predpovedajú pozície hviezd a súhvezdí v rôznych fázach roka a že ich používali na určovanie obdobia siatia či zberu úrody.
Ako je však možné, že komplexný systém kresieb sa dá pozorovať iba z výšky? Myšlienku, že by Indiáni pred Kolumbusom poznali tajomstvo vzduchoplavby, experti na dejiny starej Ameriky odmietajú. No látky objavené v hrobkách tvrdia niečo iné. Ľudia pred pol druha tisícom rokov vedeli ručne vyrobiť niekoľkonásobne hustejšie látky než najmodernejšie stroje dnes. Neuveriteľnú vec preukázali aj testy priepustnosti vzduchu. Tkaniny z hrobky prekonali aj tie, z ktorých sa vyrábajú dnešné padáky.
Výskumníci pod vedením Marie Reiche postavili balón a vystúpili ním nad nazcanskú pampu. Na počesť vtáčieho kráľa oblakov, uctievaného v celom Peru, dostal meno Condor. Pripomínal obrovský farebný trojuholník, vysoký 25 metrov. Kôš uplietli ľudia z kmeňa Aymaru z totory, rákosia rastúceho pri jazere Titicaca. Let sa uskutočnil priamo v Nazce a svojrázne plavidlo naozaj vystúpilo do výšky zhruba 130 metrov. Posádka uvidela kresby tak, ako ich kedysi videli tvorcovia a projektanti tejto obrovskej galérie.
Inžinieri, ktorí pre bádateľský tím teplovzdušné vznášadlo vyrábali, upozornili na jednu zvláštnosť - na akýsi slnečný efekt. V určitej výške - asi 1 500 metrov - sú údajne slnečné lúče také intenzívne, že ich teplota vyrovná ochladzovanie vzduchu v balóne. Ten potom stúpa stále vyššie a letí ďalej, až kým nepríde chladnejšia noc. V tejto súvislosti mnohým z tímu prišla na um staroperuánska povesť o panovníkoch, ktorí boli po smrti navrátení svojmu prapredkovi - Slnku. Telo vraj bolo po úmrtí vložené do gondoly čierneho balóna, ten potom odniesol pozostatky mŕtveho späť k najväčšej hviezde. Večer potom pozorovatelia mohli vidieť, ako pohrebný stroj zapadol spolu so Slnkom do vĺn Pacifiku. Možno Indiáni z púšte Nazca a ich nasledovníci - Inkovia - naozaj dokázali nebeské telesá nielen uctievať, ale možno poznali aj tajomstvo letu k hviezdam.
http://www.24hod.sk/clanok-3685-Starobyli-Inkovia-na-lietajucich-strojoch.html

Letisko Nazca

Viac ako štvrtina Peruáncov hovorí iba indiánskymi jazykmi (žije tu 50 indiánskych kmeňov). Na vidieku sa roľníci živia pestovaním zeleniny a tkaním látok, ktoré potom predávajú v mestách.

Slovník
buenos dias - dobrý deň
habla usted espaňol? - hovoríte španielsky?
como está su familia? - ako sa má vaša rodina?
bien, muy bien - dobre, veľmi dobre
tengo hambre - mám hlad
dónde estý el menú? - kde je jedálny lístok?
qué desean ustedes? - čo si prajete?
tiene usted una sopa buena? - máte nejakú dobrú polievku?
claro - samozrejme
mineral - minerálka
cerverza - pivo
café - káva
dondé está? - kde to je?
usted tiene que ir derecho - musíte ísť rovno
cuánto cuesta? - koľko stojí ?
gracias - ďakujem
de nada - nie je začo
qué hora es? - koľko je hodín?
uno, una - jeden, jedna
dos - dve
tres - tri
cuatro - štyri
cinco - päť
seis - šesť
siete - sedem
ocho - osem
nueve - deväť
diez – desať

Pred vznikom ríše Inkov v 11. storočí prekvitalo v oblasti niekoľko indiánskych kultúr. Civilizácia Inkov sa zrodila v oblasti Cuzca a rovnomenné mesto sa stalo zároveň náboženským strediskom. Ríša trvala vo svojej veľkoleposti len 300 rokov, potom nastal úpadok. V roku 1532 si ju podmanili španielski kolonizátori. Posledný veľký panovník Huayna Cápac rozdelil územie medzi svojich dvoch synov, ktorí vybudovali súperiace hlavné mestá Cuzco a Quito a začali medzi sebou bojovať. Obe strany sa spoliehali na španielsku pomoc, ale tí zradili oboch. Ríša bola nakoniec porazená 200 vojakmi. Jedno mesto však zostalo neobjavené. Bolo to Machu Picchu ukryté vysoko v Andách. Sem unikli pred Španielmi kňažky boha Slnka a mesto zostalo nedotknuté ďalších 400 rokov. Pre potreby kolonizátorov vzniklo terajšie hlavné mesto Lima a prístav Callao.

Machu Picchu
Colca Canon
Sopka El Misti
Pohorie Kordillier jazero Jatuncocha
Vodopád El Velo de las Ninfas
Nazca

 Reč
Oficiálnou inskou rečou bola kečuánčina. Hovoril ňou panovník aj poddaní. Slovo kečua znamená obyvateľ teplého údolia a pôvodne bolo názvom obyvateľom trávnatej krajiny Kečua. Tento výraz teda označovalo miesto, meno kmeňa i reč, dnes sa ním však nazýva iba reč. Kečuánci sídlili pôvodne v oblasti Carahuasi, v kraji s miernym andským podnebím, neďaleko hlbokej priepasti, ktorou preteká rieka Apurimac. Boli mocní už vtedy, keď sa Inkovia ešte len usilovali o uznanie v údolí Cuzka. Výbojní Čankovia však zbavili Kečuáncov moci, no čoskoro ich samých potlačili Inkovia, ktorí dobyli oblasť Kečua, pohltili domácich obyvateľov a prevzali ich reč. Pôvodný jazyk Inkov dodnes nie je známy. Inka Pačakuti vyhlásil kečuánčinu po roku 1438 za štátnu reč. Každý úradník ju musel ovládať. Učitelia kečuánčiny sprevádzali inských dobyvateľov a tak domorodé nárečia postupne vymreli.

Čoskoro po dobytí krajiny sa Španieli pustili do zostavovania slovníka a gramatiky, no prvá učebnica vyšla až v roku 1595. Po nej nasledoval celý rad iných učebníc no najdôkladnejšiu a najúplnejšiu zostavili dvaja nemeckí lekári J.J. von Tschudi a E. W. Middendorf. Kečuánčina je veľmi melodická, čo pravdepodobne vyplýva zo skutočnosti, že takmer všetky slová majú prízvuk na predposlednej slabike. Nemá hlásky b, d, f a g, nahradzuje ich však hláska mip, t, v a h. Kečuánčina nemá členy, ale preto vo výrazných možnostiach nezaostáva za inými rečami. Množné číslo tvorí príponou "-kuna", pozná rody, prídavné mená, slovesá, zámena, predložky a príslovky. Je taká bohatá, že je obdivuhodné v akej čistej forme si ju dokázal zachovať národ, ktorý nepoznal písmo.

Písmo Kipu
 Pred ríšou Inkov existovala civilizácia Tiwanaku, po ktorej ostala povestná brána Slnka na brehoch jazera Titicaca. Z toho možno usudzovať, že civilizácia, ktorá predchádzala Inkom, poznala písmo. Rovnako poznala písmo aj civilizácia Mayov v strednej Amerike. Vznik písma zväčša súvisel so vznikom prvých štátov. Bolo treba zaznamenávať zákony v takej forme, aby existoval ich jednotný výklad. Panovníci museli dávať svoje príkazy v podobe, v ktorej sa nemohli deformovať. Vznik písma zároveň umožnil zaznamenať staroveké mýty a bol východiskom pre vznik prvých vied. Lenže existencia písma mala aj nevýhody. Umožnila zachovať v kolektívnej pamäti aj také skutky vladárov, ktoré by boli radšej vymazali z dejín. Napríklad prvý čínsky cisár Čchin Š´ Chuang-ti rozkázal spáliť všetky dovtedajšie knihy. Našťastie sa našli odvážlivci, ktorým sa väčšinu pokladov starej čínskej kultúry podarilo predsa len schovať. Čínskeho cisára totiž ani len nenapadlo zakázať písmo.
V ríši Inkov však písmo neexistovalo. Nahrádzal ho záznam informácií nazvaný kipu. Na silnom motúze viseli rôznofarebné šnúrky. Dodnes sa nevie, či mohli zachovávať iba štatistické záznamy alebo boli úplnou náhradou písma. Niektorí španielski kronikári tvrdia, že kipu mohlo zaznamenávať aj zložité pojmové štruktúry, ba aj mená.
Možno vysloviť názor, že šlo o náhradu písma. Kipu vedeli čítať iba tzv. kipu-kamajokovia, ktorí boli špeciálne školení, pretože išlo o veľmi zložitý systém zachovania informácií. Keďže neexistovalo písmo, nevieme dnes nič o vedeckých úspechoch Inkov, napríklad o medicínskych. Španieli si napríklad všimli, že obyvatelia ríše mali vo veľmi dobrom stave chrup. Všetky zuby si dokázali uchovať až do konca života. Ako to dokázali, ostane asi naveky tajomstvom.
Dodnes sa zachoval z tamojšej kultúry iba folklór, ľudové piesne a tance. Vieme, že Inkovia mali aj poéziu a prózu, no nezachovali sa. Španielski dobyvatelia vyhubili kipu-kamajokov, a tak sa kipu stali absolútne nečitateľnými a ich obsah bude večnou záhadou.
 Čipu(uzol), ktoré si kuriéri odovzdávali, sa spomedzi všetkých vymoženosti najväčšmi podobalo písmu. Nebolo to písmo, bola to len mnemotechnická pomôcka. Zauzlené šnúry, zostavené podľa desiatkovej sústavy sa vždy odovzávali s ústným posolstvom. Bez neho by boli nezrozumitelné. Qipu pozostávalo z hlavnej šnúry rôznej dĺžky, z ktorej viseli menšie farebné šnúrky, v určitých odstupoch zauzlené, ktoré slúžili na podporu pamäti. Symbol nuly- šnurka bez uzlov, umožnoval rátať aj vyše 10 000. Každý miestodržiteľ mal k dispozicii vysvetľovača qipu. Ako všetky národy čo nepoznali písmo, aj Inkovia mali vynikajúcu pamäť. Hoci qipu bolo bez ústneho výkladu nezrozumiteľné, používalo sa aj ako pomôcka na zapamätanie historických udalosti.

Manželstvo
 Obyvateľstvo ríše sa delilo na dve základné skupiny. Jednu skupinu tvorili tí, čo dane odvádzali, druhú zasa tí, ktorí ich odvádzať nemuseli. Daňoví poplatníci sa nazývali purikovia a privilegovaná časť spoločnosti zasa inkovia. Peniaze v ríši samozrejme neexistovali, dane sa odvádzali vo forme rôznych prác a služieb.
Základom všetkej hospodárskej a sociálnej činnosti v ríši bola občina – ajlu. Aj inkovia tvorili akúsi svojráznu občinu. Ríša sa delila na občiny a dediny. Občiny boli zodpovedné za vykonávanie všetkých prác. Vykonávala ich buď občina alebo jej niektorí príslušníci. Museli tiež zaisťovať výživu, ošatenie a iné potreby ľudí, korí museli odísť na práce pre štát, ako bola napríklad stavba ciest. Občina sa tiež musela postarať o ich rodiny. V prípade, ak bol niekto povolaný do armády, o jeho potreby sa síce staral štát, ale starostlivosť o jeho rodinu musela zabezpečovať občina, ktorá sa o ňu starala aj vtedy, ak zahynul.
Hoci v záujme inkov bolo zachovať čo najväčšiu kompaktnosť občiny, vznikli dve skupiny, ktoré systém občín narušovali. Jednak to bola skupina „panien slnka“, aklja, a potom nemanželskí synovia inkov, ktorých boli v čase príchodu Španielov desiatky, ba možno stovky tisíc.
„Panny slnka“ svojím postavením pripomínali rímske vestálky. Bola tu však dôležitá výnimka. Stávali sa nimi napríklad najkrajšie spomedzi purikov. Ak od nich niektorý z inkov požadoval, aby mu boli po vôli, museli splniť jeho želanie, no pohlavný styk s purikom znamenal smrť nielen pre vinníka, ale pre celú jeho rodinu. Hoci pochádzali aj z najvyšších vrstiev, nezaháľali. Museli tkať látky a šiť šaty, do ktorých sa obliekali inkovia.
Táto povinnosť „panien slnka“, ale aj žien patriacich k purikom, spôsobila problém, ktorý nakoniec vyústil do tragédie ríše. Vznikla čoraz početnejšia vrstva nemanželských synov inkov, ku ktorým patrili aj nelegitímni synovia samého vládcu. Nepatrili ani k purikom, ani k inkom. Ich sociálny status bol nejasný. To viedlo k budúcemu konfliktu...

Inkovia a podrobené národy i kmene
V ríši žilo pred príchodom Španielov okolo desať miliónov ľudí. Nie všetci boli Kečuánci, ako pôvodní Inkovia. Tí stáli pred riešením čohosi, čo by sa dalo nazvať „národnostná otázka“. Metódy riadenia ich ríše v niečom pripomínajú Rimanov. Aj Inkovia sa na jednej strane snažili zavádzať kečuánsky jazyk ako komunikačný prostriedok medzi etnikami ich ríše, no na druhej strane dávali najavo úctu k etnickým odlišnostiam a zvyklostiam a miestnym náboženským kultom. Španieli videli v Inskej ríši konglomerát rôznych národov a kmeňov, zároveň nepochybovali, že ide o jednotný štát. Španielsky kronikár zaznamenal, že sa rôzna etnická príslušnosť poddaných ríše dala spoznať na prvý pohľad.
V hlavnom meste ríše boli jednak chrámy bohov všetkých podmanených národov, ale aj ustanovizne, kde sa šľachta podmanených národov podrobovala akémusi „politickému školeniu“. Vštepovala sa im „pravda“, že odpor voči Inkom nemá zmysel, iba bezvýhradná poslušnosť ich nadvláde im otvorí cestu k blahobytnému životu.

Z hľadiska Inkov bola najväčším zločinom lenivosť. Hlavným kritériom delenia spoločnosti bol rozdiel medzi tými, čo museli odvádzať dane a tými, čo nemuseli. Čo však s tými, čo nemohli pracovať, napríklad bezmocnými starcami či mrzákmi? Pre nich bola zavedená veľmi kuriózna daň: museli odvádzať určité množstvo živých vší. Tak inkovia bojovali proti lenivosti. Každý poddaný, ktorý vykonával určenú činnosť, mal však záruku, že nezomrie od hladu.
Inkovia mali aj iné originálne nápady. Každý národ mal určený jeden deň v roku, keď jeho predstavitelia mohli hovoriť o situácii na svojom území, o tom, či dane neboli nadmerné a či ich mohli miestni obyvatelia odviesť. Sťažnosti potom preveril nezávislý inšpektor, a ak boli pravdivé, vinníci boli potrestaní. Prísny trest čakal miestodržiteľov aj vtedy, keď v provincii vypukla napríklad epidémia. Španielom, ktorí sa vo svojej krajine stretávali s každodennou korupciou či úžerníctvom, sa tieto poriadky zdali byť nepochopiteľné.

 Keď mal mladík dvadsať rokov, žiadalo sa aby sa oženil. Ak tak neurobil, ženu mu vybrali. Ostať starým mládencom tu neboli zvykom, ba nebolo to ani dovolené. Príslušnici vyšších tried sa sobášili za slávnostných ceremónií, no o svadobných obratoch v nižších ľudových vrstvách sa nevie takmer nič. Manželstvo sa uzatváralo skôr z hospodárskej nutnosti než z lásky. Dvorenie bolo neznámym pojmom. Ak muž potreboval ženu, vyhliadol si nejakú, začal chodiť do domu jej otca a pomáhal mu pri práci. Ak tukuirukuk, "Ten čo všetko vidí" zistil na inšpekčnej návšteve, že niektorí muži a ženy sú ešte slobodní, zosobášil ich podľa svojho uváženia. Mnohoženstvo existovalo iba v aristokratických kruhoch. Vyšší úradníci mali zvyčajne viac žien, z ktorých bola prvá vždy hlavnou ženou. Ak im prvá žena zomrela, začali ostatné ženy dlho a hlasno plakať, lebo dúfali, keď prejavia hlbokú účasť, stanú sa hlavnou ženou.

 Divy  Inkov
Azda málokto dnes vie, že práve od Inkov sme prevzali dve dôležité poľnohospodárske plodiny, zemiaky a kukuricu. Ide o plodiny, ktoré možno pestovať v horách. A ako Inkovia objavili tajomstvo zemiakov? So zemiakmi je spojená záhada. Jedlé sú iba hľuzy, ktoré sú schované v zemi. Plody rastliny, ktorá rastie nad zemou, sú jedovaté. Dodnes neviame, ako objavili tajomstvo zemiakov...
Na území Južnej Ameriky neexistovali veľké zvieratá, ktoré by sa dali domestifikovať a používať ako zdroj mäsa či dopravný prostriedok. Najväčším zvieraťom bola lama, veľká asi ako ovca alebo koza a tak Španieli, ktorí mali kone, pripadali Inkom ako božské bytosti. Napriek tomu Inkovia vybudovali obdivuhodnú sieť ciest, ktoré boli často postavené vo vysokohorskom teréne. Spojenie s centrom obstarávali bežci. Dopingom pre zvýšenie ich rýchlosti boli listy rastliny zvanej koka. Obsahovali drogu, ktorá sa dodnes používa ako povzbudzujúci prostriedok. Hoci cesty boli projektované pre bežcov, nezničili ich ani kopytá koní španielskych dobyvateľov.

Iným zázrakom boli pevnosti, ktoré boli projektované tak, aby odolali – v tomto regióne častým – zemetraseniam. Španieli si mysleli, že ich postavili diabli. Dnes sa zasa našli autori, ktorí tvrdia, že ich staviteľmi mohli byť iba prišelci z kozmu. Je to síce nepredstaviteľné, ale veľké kamenné monolity ťahali desiatky kilometrov ľudia lanami. Medzi Inkami museli byť vynikajúci stavitelia, ktorí boli zároveň veľmi dobrými matematikmi. O matematických schopnostiach civilizácie Mayov máme určité informácie, lenže absencia písma Inkov nám nikdy neumožní, aby sme sa dozvedeli niečo o znalostiach, ktoré umožnili vystavať tieto divy sveta. A ako stavali obydlia?
  Indián si staval dom za pomocí príbuzných. Pravouhlá stavba ako dnes pozostávala z jednej miestnosti bez okien a s jedným vchodom. Múry boli postavené z neotesaných kameňov pospájaných hlinou alebo z tehál sušených na slnku. Funkciu dverí plnil vlnený záves. Sedlová alebo ihlanovita strecha bola veľmi strarostlivo pokrytá trávou a spočívala na súkovitých koloch z kríkov. Dom nemal komín ani ohnisko. Dym ktorý vystupoval z primitívneho krbu si musel hľadať cestu cez škáry v streche. Podlahu z udupanej hliny pokrývali kožušiny z lám alebo alpak. V miestnosti nebol nijaký nábytok. Len náčelník kmeňa mal právo používať stoličku. Indián sedel na hlinenej zemi pravdepodobne na koberci alebo na kuse vlnenej látky. Spával na kožušine z lamy alebo na pokrývke. Výklenky v stenách boli určené miestnemu božstvu. Na hákoch viseli odevy, šatky, slavnostné obleky, praky, bojová výstroj, prilba, štít a rozpoznávacia okrasa ozdobená totemovým znakom ailju. Domy sa rozrástali náhodne, kým ailju nedosiahlo veľkosť marky. Ďalej sa stavalo podľa pravouhlého pôdorysu, pravdepodobne pod dozorom štátnych architektov. Múry troch až štyroch domoch uzatvárali spoločný dvor, ktorý mohli používať všetci obyvatelia ailju. Takto sa vyvinula obec.

Každodenný život
Purikov deň sa začínal na svitaní. Zahnal hlad i smäd kvasenou akou- hustým, trochu opojným nápojom zaváňajúcim sladom. Okrem toho neexistovali žiadne iné raňajky. Indián zjedol zvyšky večere. Potom sa vybral na pole. Tam pracoval za pomocí manželky a rodiny celý deň. Ako všetci roľníci, aj peruánsky Indián považoval ustavičnú lopotu za samozrejmosť. Práce na poli i oddych boli súčasťou náboženského obradu. Indián by nepochopil dnešné odlúčenie práce od bohoslužieb. Činnosť ktorá by súčasne nebola obradom, nemala preňho nijaký zmysel. Neskoro popoludní sa rodina opäť prišla najesť. Jedlá boli väčšinou varené, vyprážanie a pečenie Indiáni nepoznali. Kukuricu varili s paprikou a bilinami, kým zrnká nepopukali, takéto jedlo nazývali mote. Z lamieho mäsa sušeného na slnku pripravovali polievku, z ktorej robili pridaním belavej zemiakovej múčky, hustú kašu. Pukance poznali a považovali ich za lahôdku. Z rozdrvenej kukurice miesili cesto, z ktorého piekli v horúcom popole niečo na spôsob chleba. Po tmavých kútoch domu im pobehovali jasnooké morčatá kui, ktoré chovali na mäso. Večerali medzi štvrtou a piatou popoludní. Ak prišiel do ailju správca, posadali si všetci do dlhých radoch oproti sebe, jedlo si každý priniesol a správca sa usadil na zlatú stoličku. V trópoch sa rýchlo stmeva. Indiáni večer zakryli závesom vchod do domu a posadali si na látky okolo dohárajúceho ohňa, alebo okolo otvorenej hlinenej panvice so žeravým uhlím, ktorá len slabo hriala.

Vojaci - roľníci
Indián, obyvateľ Ánd, zmýšľal podobne ako rímsky roľník, bol vojakom a súčasne poľnohospodárom, ale hoci bol jednotkou dobre vycvičenej armády, všetko jeho snaženie patrilo poľnohospodárstvu. Sejba, dozrievanie a žatva sa napriek náladovému počasiu pravidelne opakovali. Purika, najmenšiu jednotku obrovskej desiatkovej sústavy, mohli hocikedy odvolať z poľa na bojisko. No nech bola situácia akokoľvek nebezpečná, vždy zostal predovšetkým roľníkom. V dôsledku toho stroskotalo aj povstanie proti španielskym mocipánom roku 1536, keď inské vojsko šestnásť mesiacov obliehalo vojsko. Hoci výsledok boja rozhodoval o ich živote a smrti, predstava neobrobenej zeme ochromila bojovú morálku, vojsko sa rozpadlo a vojaci-roľníci sa vrátili na svoje polia. Za viac než polovicu našich potravín vďačíme andským roľníkom. Podľa odhadu sa v Peru pestovalo viac pokrmových a liečivých rastlín než v ktorejkoľvek inej krajine: kukurica (20 druhov), zemiaky (240 druhov), sladké zemiaky, yamy, tekvice, fazuľa (nespočetne veľa druhov), podzemnica olejná, orechy kešu, ananásy, káva, hrušky, avokádo, rajčiaky, paprika, pápaja, jahody. Mnohé z týchto rastlín tak dávno zdomácneli v "Starom svete", že sa často zabúda na ich americký pôvod.

Kultúra Inkov
Trhy katu a monopol štátu

Inka nariadil každý mesiac svätiť tri dni, aby nebola práca pre obyvateľa priveľmi ťažká. Súčasne rozkázal, aby sa každý mesiac konali tri trhy, na ktoré mali prísť robotníci z polí a vypočuť si Inkove rozkazy a rady. Tieto trhy sa nazývali "katu". Na zvyk oboznamovať ľud v dňoch trhu so štátnymi nariadeniami dodnes upomína názov malého mestečka v Cusku, Rimac-Pampa - "Hovoriace námestie". Aj peruánsky indián túžil po luxusnom tovare, hoci geografické ohraničenie, neznalosť kolesa a ťažných zvierat, ako aj vrodená skromnosť, obmedzovali jeho predstavy a chcenie na minimum. Poľnohospodárske objavy sa však vymieňali na veľkých trhoch s takým úspechom, že čoskoro bola každá úžitková rastlina známa na oboch amerických kontinentoch. Smaragdy, ktoré sa vyskytovali na vrchu Muzo v Kolumbii, putovali do Mexika a južného Peru. Obsidián určený na výrobu nožov sa dopravoval takisto tisíce kilometrov. Na trhoch týchto dvoch krajín bola záľaha luxusného tovaru: odevov z peria i zdobených sandálov, predmetov zo zlata a striebra, čokolády, vanilky atď. Inkovia podporovali usporiadanie trhov, výmenný obchod bol prísne lokálny. Na výmenu tovarov vo väčšom meradle mal monopol štát.

Kolektívne svedomie ailju
Jeden conquistador povedal: "Inkovia vládli tak, že v ríši nebolo ani zlodejov, ani zločincov, ani zaháľačov". Inkovia nevytvorili zákony preto, aby zastrašili svojich poddaných, boli namierené len proti tým, ktorí sa ich odvážili porušiť. V inskej ríši existovali dva druhy trestných zákonov. Inka robil rozdiel medzi zločinmi, ktoré spáchali šlachtici a zločinmi,  ktorých sa dopustili jednoduchí ľudia. V ríši Inkoch bol vysokopostavený páchateľ potrestaný prísnejšie než jednoduchý purik. Čo roľníkovi prinieslo verejnú pohanu alebo mučenie, to pre šľachtica znamenalo vyhnanstvo alebo smrť. Vražda, násilie, podvod a lenivosť sú ľudské previnenia a vyskytovali sa aj v ríši Inkov. Všetky boli trestné. Vrahov vešali, ukameňovali alebo hádzali zo skaly do mora. Ak niekto vraždil v sebaobrane, trest bol miernejší. Za najpotupnejší zločin sa považovala krádež štátneho majetku, pretože okradnutým bolo Slnko. Za vniknutie do inkových zásobární alebo do obydlia vyvolených, ako aj za zničenie mosta, bol trest smrti. Krádež bola o to nenávidenejšia, že v ríši nebol nedostatok. Jednoduchý Indián nemal dôvod honobiť majetok. Indiáni si nezatvárali domy. Dve prekrížené palice znamenali, že majiteľ nie je doma. A do prázdneho domu nik nevstúpil. Lenivosťou okrádal poddaný Inku o plody svojej práce. Najprv sa trestala verejnou pohanou, potom kameňovaním v nepolepšiteľných prípadoch smrťou. Opilstvo sa trestalo len vtedy, keď sa ho Indián dopustil v pracovnom čase, pretože ho viedlo k lenivosti, hlavnému a protištátnemu zločinu. Aj zvieratá boli pod ochranou zákona. Nedovolené zabitie lamej alebo vikuniej samice sa trestalo smrťou. Inskí aristokrati, práve tak ako ich súkmeňovci na celom svete, považovali pytliactvo za ťažký zločin. Výkon trestu sa nazýval hihuaia. Okrem trestu smrti, ktorý sa zvyčajne vykonal rýchlo a bez milosti, odsudzovali inskí sudcovia vinníkov na nútené práce vo vlhkej džunglí alebo na kokových plantážach, alebo im udelili verejnú pohanu, čoho sa podľa všetkého báli tak ako smrti. Inkovia dali konečnú formu morálke andských národov. Mala pevný základ, pretože spočívala na kolektívnom svedomí ailju.

Nerastné bohatstvo
V ríši Inkov sa ťažilo pozoruhodné množstvo zlata. Nezabúdalo sa však ani na ťažbu iných kovov. Najväčšej obľube sa však tešil bronz. Okrem toho, bol to jediný kov, ktorý smel jednoduchý Indián nosiť ako ozdobu. Pravdepodobne každý národ na svete vedel spracúvať kov. Prvé sa začalo ťažiť zlato. Železo hrdzavelo, striebro zachádzalo. Jedine zlato bolo poddajné a trvanlivé. Neskôr prišla meď a potom cín. Tak ako dnes, aj vtedy Indiáni pracovali v baniach neradi, pretože čas ktorý strávili pod zemou ukradli práci na poli. A nech bolo zlato akékoľvek cenné - zem bola večná. Zlato striebro a meď prichádzali z Ánd. Hory bohaté na kovy boli sväté. Baníctvo a baníci sa tiež riadili určitými zákonmi. Indiánov mohli povolávať na prechodné práce v baniach len počas štyroch najteplejších letných mesiacov a v banskej oblasti nesmeli bývať bez  žien. Väčšina zlata sa ťažila v strmých horách stojacich nad vlhkou oblasťou Carabaye, východne od jazera Titicaca. Na stupňovitých svahoch sa dodnes nachádzajú zvyšky starých zlatokopeckých obcí. Najpoužívanejšou metódou získavania zlata bolo ryžovanie. Okrem toho sa v riekach robili malé kamenné priehrady, v ktorých sa po veľkých dažďoch zachytávali zlatonosné kamene. Inkovia používali všetky známe metódy spracovania zlata: liatie, tepanie, letovanie i nitovanie. Peruánske metódy spracovania kovov zatiaľ nik podrobnejšie nepreskúmal, vieme však z tejto oblasti napríklad to, že Inkovia používali zliatiny cínu. Mnohé predmety, ktoré by sme na prvý pohľad pokladali za zlaté, obsahovali cín. Poznali výrobu bronzu zlievaním medi a cínu a jeho kovaním za studena vyrábali hlavice mlátov, nože, chirurgické nástroje, boli na chytanie vtákov a inej zvery, ihlice, kotúče do uší, hrebene a iné, ktoré sa však strácali v obrovskom množstve zlatých a strieborných ozdôb.

Štyri provincie Tahuanti-suyu
Tak, ako sa u nás hovorieva: "Všetky cesty viedú do Ríma", tak inské dopravné tepny sa zbiehali v Cuzku. Jeho hlavné námestie Huaica-pata obklopené najdôležitejšími budovami bolo východiskovým bodom všetkých štátnych ciest. Toto námestie určovalo hranice štyroch časti sveta suyu, z ktorých Tahuanti-suyu (oficiálný názov ríše) pozostávalo. Na čele každého suiu stál miestodržiteľ apo, podriadený iba inkovi.

Prvá provincia sa volala Anti-suyu. Záberala územie na východ od Ánd. Obyvatelia sa nazývali ľudia z jung- z teplého kraja a okrem nich tam žili Indiáni nosiaci vlnené ponča a živiaci sa prevažne maniokom. Inka tu držal vojsko v stálej pohotovosti, ktoré odrážalo útoky divých kmeňov.

Druhá provincia ležiaca na západ od Cuzka sa nazývala Kunti-suyu. Zahrňovalo územie medzi medzi Cuzkom, Tichým oceánom a Limou. Okrem Inkov na tomto území žili Čankovia a Naskovia. Do Cuzka sa z tadiaľ dovážali: bavlna, tekvica, podzemnica olejná, sladké zemiaky a čerstvé ryby.

Kolja-suyu (tretia najväčšia provincia) ležalo na juhovýchode a viedla doňho cesta z malého námestia v Cuzku, z Rimacpampa. Do Kolja-suiu patrilo územie na juhovýchode od Cuzka vrátane jazera Titicaca. Bola to veľmi bohatá oblasť, ťažilo sa tu zlato, chovali sa alpaky a vikune, v  Bolívii sa ťažili cín a meď, pampy dodávali pštrosie perá.

Štvrtá časť sveta Činča-suyu bola spravovaná z Rimacpampa a zaberala oblasť medzi Cuzkom a Quitom. Táto provincia sa volala podľa jazera Činčaikoča (Dnešný Junin) druhého najväčšieho jazera v Južnej Amerike. Pri ňom žil kmeň Činčaiov, ktorí dlho odrážali útoky Inkov, ale keď utrpeli najväčšiu porážku, stali sa vernými poddanými.

Cesty - apačety
Dejiny poznajú len dve významné sústavy ciest: rímsku 90 000 kilometrov a inksku 16 000 kilometrov. Inkovia vedeli, keď chcú stmeliť horské, pobrežné a púšťové oblasti do jednej ríše, musia mať výborne cestné spojenie. V inkskej ríši boli dve hlavné cesty: kráľovská (andská-5 200 kilometrov) a pobrežná (4 000 kilometrov). Inkská pobrežná cesta bola široká 8 metrov. Od tejto šírky upustili len vtedy, keď natrafili na nejakú neprekonateľnú prekážku. Osem metrov širokú a 4 000 kilometrov dlhú pobrežnú cestu spájalo s andskou cestou niekoľko vedľajších ciest. Niektoré spojovacie cesty pochádzali z predinskej doby a inskí inžinieri ich buď nechali tak, alebo ich prestavali. Cieľom inských ciest bolo čo najrýchlejšie dopraviť vojsko na bojisko. Na niektorých horských priechodoch sa dodnes nachádzajú apačety (apa- bremeno, četa-odkladajúci), posvätné kopčeky z kameňov veľkých ako päsť, ktoré podľa starého zvyku vytvorili pocestní s ťažkými bremenami. Na apačetu postavili kameň, symbol bremena a s ním tam zanechali aj únavu.

Čaka
Stavby mostov úzko súvisia s budovaním ciest. Most patril k najväčším vymoženostiam Inkov. Všetky mosty boli také posvätné, že ich poškodenie sa trestalo smrťou. Existovalo veľa druhov mostov: visuté, pontónové, nosníkové i prechody kamenných kvádrov. Každý most mal nejaké meno a ich spoločný názov bol čaka. Najväčší známy most pod menom Most svätého Ľudovíta kráľa, nepochybne najúžasnejší príklad pôvodného amerického inžinierského umenia, preklenoval hučiacu roklinu rieky Apurimac. Inkovia pretrhli hranice svojej ríše, preklenuli roklinu rieky Apurimac a tiahli na sever. Stalo sa to roku 1350 na príkaz inku Rocu.

Štyridsať veľkých a sto malých mostov sa vysmievalo priepastiam, ktoré sa postavili Inkom do cesty. Apurimac-čaka existoval 500 rokov. Prežil ríšu Inkov, španielske koloniálne panstvo a ešte aj republikánska vláda ho udržiavala v dobrom stave. V roku 1890 bol s konečnou platnosťou zrušený. Obyvatelia obce, ktorá ležala najbližšie pri moste, každé dva roky vymieňali nosné laná. Na mnohých miestach viseli vedľa seba dva mosty. Jeden bol určený pre šlachticov, druhý pre jednoduchých Indiánov, ktorí museli platiť mýto.

 Tampu
Životnosť cesty určujú dva faktory: udržiavanie a možnosti odpočinku. Všetky ríše, ktoré budovali cesty, zriadili aj odpočinkové miesta pre cestujúcich. Inkské sa nyzývali tampu a boli od seba vzdialené 4 až 6 morských míľ (19 až 28 km), boli bohato zásobené všetkým tým, čo mohli dodať okolité oblasti. Tampu boli štátne a smelí ich používať len tí, čo cestovali na úradný príkaz. Ostatne, ani cestu nesmel nik používať bez povolenia. Boli to účelné stavby, vybudované z kamenných kvádrov alebo z nepálených tehál. Niekedy to bola jedna budova postavená na ploche 30x100 metrov, inokedy zas celý rád menších budov, z ktorých sa vychádzalo na spoločný priestor pre lamy. Udržiavanie tampu patrilo k pracovnej povinnosti obce, ktorá s ním susedila.

Každé ailju zodpovedalo za dobrý stav cesty, prechádzajúcej jeho oblasťou a museli sa starať a zásobovanie tampu. Sušené potraviny- zemiaky, lamie mäso, kukurica vydržali neobmedzene dlho. V čase vojny, keď sa pri tampu zastavilo aj vyše 50 000 vojakov. Ich príchod poslovia vždy včas hlásili, keď prišli, čakalo ich vždy dosť jedla. Existovali rôzne druhy tampu: Kráľovské boli vyhradene pre inku a jeho úradníkov, ktorí podnikali časté inšpekčné cesty. Roku 1543 prikázala španielská vláda preskúmať starú inksku cestu. Správa "Usporiadanie staníc", vzdialenosť jednej od druhej, obyčajne domorodých nosičov a povinnosti španielskych správcov spojené s tampu. Je prvou svojho druhu na americkom kontinente a nápadne prípomína starogrécku Príručku úpravy ciest.

Časki Poslovia
Ľudia sa už od svojho vzniku pokúšali nadviazať spojenie s ostatnými volajúc z vŕšku na vŕšok, používajúc dymovú signalizáciu, bubny, vysielali bežcov, kone, poštové holuby, strieľali z diel. Ale až do vynájdenie bezdrôtovej telegafie nebolo poštovému systému, ktorý by sa vyrovnal inskému. Inkovia neboli prví čo zverovali posolstvá štafetovým bežcom. Vzdialenosti, ktoré sa takto prekonávali sa javia až neuveriteľné. Časki totiž prekonali vzdialenosť z Quita do Cuzka za päť dní vo výške 2 000 až 5 000 metrov nad morom. Denne prešli takmer 400 kilometrov. Inka mal denne čerstvé ryby, najkratšia vzdialenosť medzi Cuzkom a morom je 200 kilometrov. Inkovia potrebovali rýchlych poslov, veď ich ríša bola taká veľká, že prípadne povstanie mohlo byť zlikvidované len okamžitým zásahom. Rýchlosť a schopnosť bežcov ihneď oznámiť panovníkovi, že hranice ohrozuje nepriateľ, alebo že v krajine vypukla vzbura, bola najdôležitejším faktorom súdržnosti ríše. Je veľmi dôležité mať stále na zreteli, že časki bežal len od jednej kuriérskej stanice k druhej asi 2,5 kilometra. V každom dome boli dvaja Indiáni dobre zasobení potravinami na 24-hodinovú službu. Každý prebehol svoj úsek čo najrýchlejšie a bez zastávky. Inská posolská služba bola taká praktická, že si ju španielska vláda ponechala do roku 1800, ako dokazujú mnohé dokumenty v peruánskom archíve.

Prvé kroky v zemi slnka
Ľudia dnes mnoho cestujú. Keď sme odchádzali na misie, na letisku vo Schwechate som stretol chlapov z Čiech, ktorí cestovali do Chile, aby tam postavili výskumnú vedeckú stanicu. Mnohí chodia obdivovať prírodné krásy, či vylihovať na pláže, relaxovať, aby nabrali nové sily. Ja som tiež nastúpil 12. decembra do lietadla, aby som cestoval. Nie na dovolenku, ani nie ako obchodník.
Boh ma povolal, aby som plnil jeho vôľu, aby som bol jeho misionárom. Byť misionár tiež znamená odísť do inej krajiny, žiť v inej kultúre, poznávať a stretávať iných ľudí, ale hlavne byť svedkom evanjelia lásky. Po ôsmich rokoch prípravy a formácie aj v mojom živote nastala chvíľa, ktorá čaká každého misionára. Predtým než som odišiel do Bolívie, rozlúčil som sa vo svojej rodnej farnosti Vranov-Sever, taktiež v Štrbe, Nitre a samozrejme v Bratislave v našom kostole sv. Arnolda a takisto aj v Univerzitnom pastoračnom centre v Mlynskej doline.
S Richardom, ktorý tiež dostal misijné určenie Bolíviu, sme si naplánovali odlet na 12. decembra. V tento deň je sviatok Panny Márie Guadalupskej, ktorá je patrónkou Latinskej Ameriky. Na letisko do Schwechatu nás boli odprevadiť niekoľkí spolubratia, známi a priatelia. Aby to nebolo také jednoduché, už na letisku sa nám to trocha zamotalo. Spočiatku to na letisku vyzeralo, že neodletíme vďaka nedorozumeniam v našich letenkách. Ale vďaka ľuďom, ktorí nás boli odprevadiť, sme mohli odletieť podľa plánu. Samotný let bol celkom príjemný, aj keď únavný. Trval totiž 19 hodín plus nejaké čakacie hodiny na letiskách.
Počas našej cesty si spomínam na úsmevnú príhodu. V Santa Cruz sme čakali na lietadlo, ktoré meškalo a tak sme chceli vyjsť trocha von na čerstvý vzduch a stúpiť prvý krát na bolívijskú zem. Boli sme poriadne naobliekaní, veď u nás na Slovensku už bola zima. Len čo sme otvorili dvere, hneď nás ovalila nesmierna horúčava. Taxikár, ktorý tam stál, sa na nás divne pozrel. My sme povedali: „Que calor!“ Prekvapene sme sa usmiali spolu s taxikárom a hneď sme sa vrátili do klimatizovanej letiskovej haly.
Naše posledné lietadlo, samozrejme s patričným meškaním, pristálo v El Alto, kde nás čakalo niekoľko ľudí. Páter Ondrej Pešta, verbista, ktorý tu pracuje už dva roky, páter regionál a zopár ľudí z farnosti, kde pracuje Ondrej.
Prvý týždeň sme strávili v centrálnom dome v La Paz. Mesto založil španiel Alonzo Mendoza roku 1548, niekoľko kilometrov od dnešného mesta, kde sa nachádza z týchto čias aj kostol. Je súčasťou farnosti Laja, ktorú spravujeme my verbisti. La Paz je sídlo vlády, nachádza sa v nadmorskej výške 3600 m nad morom. Priemerná ročná teplota je 11, 2 stupňov Celzia. Nadmorská výška nám hneď dala vedieť o svojej existencii: začala nás bolieť hlava, ale po niekoľkých dňoch si organizmus zvykol. Tu sme si začali vybavovať potrebné formality, ktoré sa týkajú aj nášho pobytu v Bolívii.
Ďalšie tri týždne sme prežívali vo farnosti Santa Maria de los Angeles v El Alto, kde pôsobí Ondrej ako farár. El Alto je v nadmorskej výške 4100 m nad morom, priemerná ročná teplota je 8,8 stupňov Celzia. El Alto sa nachádza na plošine ktorá sa nazýva Altiplano. Myslím, že tu som mohol začať nazerať do života farnosti, pozorovať život, ľudí s ich vierou a kultúrou. A ešte oveľa viac, najmä to všetko, čo je za týmto ukryté. Navštívili sme aj naše ďalšie dve farnosti, ktoré sú na Altiplano, Laja a Batallas. Zaujímavou bola aj návšteva jazera Titicaca a pútnického miesta Copacabana, ktoré sa nachádza na jeho brehu. V Copacabane sa nachádza chrám Panny Márie, patrónky Bolívie, ktorej sviatok sa slávi 2. februára. Cestou na vrchol krížovej cesty som si všimol zaujímavú vec. Kňazi z kmeňa Aymara, ináč katolíci, tam čakali na kresťanov-klientov, aby obetovali svoje obety, prípadne veštili, samozrejme, že za peniaze. Toto je príklad synkretizmu (skríženie rôznych náboženstiev), ale ľudia to tu nazývajú „religión popular“. Je to veľká možnosť inkulturácie, aj keď si myslím, že je to omnoho náročnejšie ako sa zdá. Sedemnásť kilometrov od jazera Titicaca sa nachádza miesto nazvané Tiwanaku. Táto mohutná kultúra Tiwanaku bola kultúrnym, politickým a náboženským centrom. Existovala približne v rokoch 1500 pred Kr. - 1200 po Kr. Je to miesto s rozlohou 45 hektárov. Dnes už tam nájdete iba pár kamenných monolitov, múzeum a ruiny starého komplexu. Veľmi známou je tzv. Slnečná brána. Prenikajú cez ňu v deň slnovratu lúče slnka na posvätný kameň. Slnko je významným prvkom indiánskych kultúr. Je aj v súčasnom štátnom znaku Bolívie. Mnohé pamiatky tejto kultúry Španieli zbúrali a postavili z nich kostoly.
Mimochodom nový prezident Bolívie tu bol slávnostne uvedený do funkcie.
V dejinách to samozrejme bolo s jednotlivými kultúrami oveľa zložitejšie. Medzi známymi kultúrami ešte nachádzame Ríšu Inkov z obdobia približne 1300-1500 rokov po Kr. Legenda hovorí, že Inkovia pochádzajú z ostrova Slnka (Isla de Sol) na bolívijskej strane jazera Titicaca. Na tomto ostrove sa zrodilo Slnko a boh Slnka (tata Inti), stvoril prvého Inku Manca Capaca a jeho sestru a zároveň manželku Mama Ocllo. Manco Capac mal za úlohu nájsť úrodnú pôdu a tam vpichnúť do zeme palicu. Tam má založiť mesto a tamojším Indiánom, žijúcim v barbarstve má priniesť svetlo civilizácie. To sa aj stalo, a tak vzniklo mesto Cuzco - hlavné mesto ríše. Toto územie predstavovali dnešné štáty Ekvádor, Peru, Bolívia, z časti aj územie Chile, Argentíny a Kolumbie. Najdôležitejšia slávnosť bola Inti-raimi (slávnosť slnka) - slávnosť letného slnovratu. Nepokoje v ríši Inkov využil v 16. storočí španielsky pastier svíň, dobrodruh Francisco Pizzaro a na čele malej armády zaútočil na oveľa väčšie jednotky posledného inkského vládcu Atahualpu a týmto započal koniec ríše Inkov. Táto ríša je veľmi zaujímavou v mnohých ohľadoch. Ma veľký význam pre štúdium a poznávanie kultúry. Od Inkov máme zemiaky. Poznali ich 240 druhov a tiež kukuricu, z ktorej poznali 20 druhov. Inkovia vyrábali dokonca aj kukuričné pivo. Ešte dnes sa vyrába špeciálnym spôsobom alkoholový nápoj „chicha“ z kukurice.
Od 16. januára som začal jazykový kurz španielčiny v meste Cochabamba, ktorý bude trvať do júna. Nateraz je mojou úlohou študovať španielčinu, lepšie povedané castellano - latinskoamerickú španielčinu. Bolívia je krajina plná prekvapení a zaujímavostí
v každom ohľade. Stretávam sa s nimi každý deň. Ponúkajú mi množstvo myšlienok a námetov na uvažovanie o Bohu, ľuďoch, misijnom poslaní a pastorácii a samozrejme o mne samom. Myslím, že momentálne sa snažím vnímať prvé lúče „synov Slnka“ tak, ako im Boh dáva svoj jas a svetlo. Presne tak, ako som sa díval z lietadla na lúče, keď vychádzalo slnko. Presne tak, ako očakávajú Bolívijčania v Tiwanaku Aymarsky nový rok a dívajú sa na prvé lúče slnka. Som vďačný za všetkých, ktorí myslia na mňa v modlitbe a láske.

Dárius s veriacimi pred kostolom v Bolívii
Na Štedrý deň sme slúžili v tomto kostole slovenskú sv. omšu. Na konci sme sa odfotili spolu s našimi priateľmi Slovákmi a Čechmi, ktorí v Bolívii žijú a pracujú niekoľko desiatkov rokov.
Dárius Čarš SVD
 

Bolívia

Názov krajiny: Bolívijská republika
Rozloha: 1 098 581 km2
Počet obyvateľov: 9 247 816 (2008)
Štátne zriadenie: republika
Geografická poloha: južná Amerika Mapa Bolívia
Časové pásmo: Slovensko -6 hod.
Podnebie: V Bolívii sa stretnete takmer s každou klimatickou zónou, od horúčavy a vysokej vlhkosti po arktickú zimu. Počas leta (november – apríl) je obdobie dažďov, kedy sa pozemná doprava stáva ťažšou, niektoré miesta sú nedostupné. Zle na sú na tom hlavne nížiny, s množstvom blata, bodavým hmyzom a tropickými lejakmi. Najpopulárnejším obdobím na návštevu je zimné (máj až október), kedy je sucho a jasno. Turistická sezóna trvá od konca júna po začiatok septembra. Aktuálne počasie vo svete
Hlavné mesto: La Paz
Mena: boliviano (BOB)
Jazyky: španielsky , kečuánsky (40%), ajmarský (30%) (úradné), guaraní
Správne členenie: 9 departmentov (departamentos)
Národnost. zloženie: Kečuánci (25%), Ajmarovia (17%), mestici (31%), Európania a Kreoli (27%)
Náboženstvo: katolíci (95%), protestanti
Diplomatické zastupiteľstvo: SR nemá v krajine veľvyslanectvo. Teritoriálne príslušným je Veľvyslanectvo SR v Buenos Aires, Argentína
Av. Figueroa Alcorta 3240, 1425 Buenos Aires, Argentínska republika
Tel. č.: 0054/11/4801 3917, 0054/11/4807 9451, 0054/11/4804 8622, 0054/9/11/4423 8506
Fax: 0054/11/4801 4654
e-mail: embsl@fibertel.com.ar , embslko@fibertel.com.ar
Pre územie SR je príslušné Veľvyslanectvo Bolívie vo Viedni
Waaggasse 10/4, Viedeň, Rakúsko
Tel. č.: 0043/1 /587 4675
e-mail: embolaustria@of-viena.at
Víza a doklady:
Pre turistické cesty do 90 dní stačí občanom SR platný cestovný pas. Občania Bolívie potrebujú od 01.04.2007 pre cesty do SR vízum.

Dejiny
Civilizácia existuje v bolívijských Andách už 20 000 rokov. Prvou významnou kultúrou bola civilizácia Tiahuanaco, ktorej územie sa rozprestieralo v oblasti južne od jazera Titicaca. Neskôr bola založená Ajmarská ríša, ktorú okolo r. 1450 dobyli kečuánsky hovoriaci Inkovia. Územie Bolívie bolo súčasťou ríše Inkov až do 30. rokov 16. storočia.

Španieli na čele s Franciscom Pizarrom začali územie dobýjať v roku 1531. Zásoby striebra boli objavené v Potosí o desať rokov neskôr. Bolívia sa stala súčasťou Peru, spravovaného z Limy. Ťažba striebra v Potosí prinášala veľké zisky počas celého obdobia španielskej nadvlády. Vo vojne španielskych kolónií za nezávislosť v rokoch 1810 - 26 bolo územie Bolívie spolu s Potosí baštou royalistov. Po porážke Španielov pri Ayacucho 9. 12. 1824 oslobodil krajinu Bolívarov generál Antonio José de Sucre.
Republika bola formálne vyhlásená o rok neskôr. Simon Bolívar sa stal doživotným protektorom a prvým prezidentom generál de Sucre. Prvých 60 rokov bolo poznačených častými vojenskými prevratmi. Pokus o obnovenie slávy ríše Inkov (Bolívijsko - peruánska konfederácia 1836 - 39) bola ostatnými juhoamerickými štátmi chápaná ako porušenie politickej rovnováhy.

Po čílskej intervencii a ťažkej porážke bolívijských vojsk 20.1.1839 sa konfederácia rozpadla. Čile viedla s Bolíviou tzv. „Pacifickú vojnu“ v rokoch 1879 až 1884, po víťazstve Čile stratila Bolívia 850 km pobrežia a prístav Antofagasta. Pohraničné bitky sa viedli aj s Peru a Argentínou. Po porážke vo vojne s Paraguajom o Gran Chaco v r. 1932 - 35 Bolívia stratila dve tretiny sporného územia. Vyústením prehratej vojny boli nepokoje a niekoľko vojenských prevratov. Po ktorých sa najdôležitejším stalo populistické hnutie Movimiento Nacionalista Revolucionario (MNR).
V roku 1951 vyhralo pod vedením Víctora Paze Estenssora voľby, ale prevzatiu moci zabránil vojenský puč. Reakciou bolo ľudové ozbrojené povstanie známe ako Aprílová revolúcia, kedy bola armáda porazená a Paz Estenssoro prevzal moc v krajine. V roku 1964 vojenská junta vedená generálom René Barrientosem premohla MNR. Vojenské režimy sa pri moci striedali s menšou či väčšou pravidelnosťou až do volieb v roku 1982.
Víťazom volieb sa stalo ľavicové hnutie Movimiento de la Izquierda Revolucionaria (MIR), dr. Hernána Silesa Zuaza. O tri roky neskôr bol Zuazo porazený Pazom Estenssorom. Súčasným prezidentom je Evo Morales, zvolený od 22. januára 2006.

Treba vidieť
El Fuerte – pamiatka zaradená do zoznamu UNESCO stojí na vrchu s úžasným výhľadom na Andy a nížinami ležiacimi na východe krajiny. Mysteriózna stavba z obdobia pred ríšou Inkov je silným magnetom priťahujúcim turistov z celého sveta;

Laguna Verde – neuveriteľne tyrkysová farba jazera je vytvorená silnou koncentráciou síry, olova, arzénu a vápnika. Obsah minerálov je natoľko vysoký, že jazero nezamrzne ani pri teplote -56°C;

jazero Titicaca – už tradične považované za najvyššie položené jazero na svete ( aj keď ich je viac vyššie). Jazero je obrovské (233 km x 97 km), okrem vody v ňom je 32 ostrovov. Podľa indiánskych mýtov tu na ostrovoch Islas del Sol a de la Luna vznikla civilizácia Inkov;

Parque Nacional Amboró – neobyčajný park ležiaci na predele pásma Amazónie a Yungy (chladnejšie, horské pásmo). Obdivuhodné sú hlavne amazonské pralesy v severnej časti parku;

Parque Nacional Madidi - najbiodiverznejší národný park na svete, od dažďových pralesov po vysokohorské ľadovce Ánd. Tiež tu žije až 10% druhov svetového vtáctva;

Salar de Uyuni – najväčšia soľná plošina ležiaca vo výške 3653 m.n.m., pokrývajúca plochu až 12 000 km2. Divoká krása púšte patrí medzi najúžasnejšie krásy Južnej Ameriky, nezabudnuteľná bolívijská krajina;

Tiahuanaco (Tiwanaku) – najväčšia megalitická stavba v Južnej Amerike, slúžila (asi) ako centrum neznámych rituálov. V čase svojho vrcholu malo miesto až 20.000 obyvateľov;

Bezpečnost. riziká:
Po celej krajine bol pre záplavy a husté dažde vyhlásený výnimočný stav, postihnuté boli najmä provincie Chuquisaca, Beni, Santa Cruz, Cochabamba alebo La Paz. Návštevníkom sa odporúča pozorne sledovať situáciu a miestne médiá.
Pomerne časté sú pouličné protesty, štrajky a demonštrácie, veľakrát tu dochádza k násiliu. Protesty, hlavne vo vidieckych oblastiach môžu viesť ku blokádam ciest, a môžu trvať aj niekoľko týždňov. Odporúča sa týmto miestam vyhnúť, a situáciu sledovať v miestnych médiách.

Zdravotné riziká: v krajine sa nepretržite pohybujete vo vysokých nadmorských výškach. Choroba z nadmorskej výšky je jedným z najvážnejších ohrození. Nížinné, amazonské oblasti sú malarické, je dobré nezabudnúť si antimalariká. V Bolívii sa zháňajú ťažko. Pred cestou odporúčame očkovanie proti cholere, žltačke, besnote, tetanu a týfusu. V niektorých oblastiach hrozí nákaza bičíkovcom trypanozómu, ktorí prenášajú napríklad insomniu (nespavosť). Pri návšteve strieborných baní okolo mesta Potosí je potrebné rátať s potenciálnym zdravotným rizikom. Ide o výpary silikátových prachov, arzénického plynu, acetylénu a iných jedovatých látok. V malom množstve tieto látky nie sú škodlivé.

Doprava:
Letecky: všetky lety národných aerolínií Lloyd Aereo Boliviano (LAB), boli od 31. marca 2007 do odvolania prerušené. Alternatívnym dopravcom na vnútroštátnych linkách sú spoločnosti TAM (vojenské aerolínie), Aereoste, Amazonas a Aereo Sur – rátajte meškaním, odvolávaním letov.

Cestná doprava: cestná sieť je rozsiahla, najmä preto, že cesty nie sú asfaltované. Diaľkové autobusy väčšinou odchádzajú večer a cestuje sa v noci. Ak chcete vidieť viac, lepšie je cestovať nákladným autom, čo robí väčšina miestnych – ceny sú oproti autobusom polovičné, rovnako ako komfort cestovania.

Vlakom: Bolívijské železnice boli nedávno privatizované, a mnohé zo služieb pre cestujúcich boli zrušené. V krajine sú dve železničné siete, jedna na západe, druhá na východe. Všetky vlaky okrem rýchlika s názvom „ferrobus“ sú veľmi pomalé.
Ako cestovať: www.zajazdy.zoznam.sk , www.letenky.zoznam.sk

Komunikácia:
Orange (áno), T-mobile (áno), O2 (nie)

Letiská: La Paz - El Alto International Airport (LPB)
Santa Cruz de la Sierra - Viru Viru International Airport (VVI)
Do kufra: sprievodcovia: Ikar.sk, Lonelyplanet.com, Roughguides.com

Bez záruky:
V Bolívii je žuvanie listov koky obvyklé a legálne. Sáčky s vysušenými listami sú dostupné na trhoviskách. Rastlina je stimulantom a prevenciou pri pocitoch hladu. Bolívijským sloganom je „La hoja de coca no es droga“ („list koky nie je droga“). Samozrejme to neplatí pre kokaín, ktorý je ilegálny. Po pití čaju z koky, alebo žuvaní jej listov rátajte s tým, že váš drogový test na kokaín môže byť pozitívny.
Prečítajte si aktuálne správy z Bolívie na Bleskovky.sk - Zdroj/autor: MZVSR, CIA-World Factbook - http://www.bleskovky.sk/cl/11173/124220/Bolivia

 Pád ríše Inkov

Aj keď ríša Inkov existovala až do príchodu Španielov, tí ju definitívne zničili, proces jej zániku sa začal už pred ich príchodom a bol spojený s menom Atawalpu, nemanželského syna vládcu Wajnu Kapaka, Atawalpa. Atawalpa mal veľký vplyv najmä vo vojsku. Podľa niektorých povestí Wajna Kapak vraj zanechal závet, kde odkázal vládu svojmu ľavobočkovi. Lenže, akú formu mohol takýto závet mať? Inkovia predsa nepoznali písmo. Ak vyslovil svoju poslednú vôľu na smrteľnej posteli, narušil všetky dovtedajšie pravidlá a zvyklosti platné v ríši. Niečo na tejto poslednej vôli asi bolo, pretože oficiálny dedič trónu Waskar vyhlásil, že z Atawalpu chce urobiť druhého muža ríše. Atawalpa však dostal vierohodné správy, že sa ho nevlastný brat chystá zavraždiť na pohrebnej slávnosti. Vypukla občianska vojna. Víťazom sa stal Atawalpa. Ten sa potom krutým spôsobom vyrovnal so všetkými, ktorí mohli ohrozovať jeho vládu. Práve v tomto čase prichádzajú do krajiny Španieli. Najprv sa tvárili, že chcú nastoliť „zákonnú“ vládu. Neskôr však nastoľujú takú krutovládu, akú, napriek všetkému, tamojšie obyvateľstvo ešte nepoznalo. Podľa niektorých odhadov vyhubili deväť desatín obyvateľstva. Pre zvyšok, ktorý prežil, bola nadvláda Španielov taká strašná, že si v povestiach idealizovali svoju minulosť, hoci nebola až taká ideálna. Niektorých bádateľov táto idealizácia minulosti ovplyvňuje dodnes.
Niektoré záhady tamojších dejín, ktoré autorov, ako je napríklad všeobecne známy Däniken, viedli k tvrdeniu, že tvorcami civilizácie Inkov boli mimozemšťania. Ruský autor sci-fi Alexander Kazancev v 60. rokoch prišiel ešte s kurióznejší názorom a to, že mimozemšťania mali komunistickú spoločnosť a Inkov inšpirovali, aby ich napodobnili. A  priekopník marxizmu v Rusku Grigorij Plechanov vyslovil varovanie, že ak sa boľševici dostanú k moci, vytvoria niečo podobné ako bola ríša Inkov, pracujúci síce mali zaistenú určitú životnú úroveň, ale žili v totálnej neslobode.

Knihy

Inkovia - Zlato Cuzca Antoine B. Daniel · Vydavateľstvo: Remedium, 2005
Druhý diel románovej trilógie INKOVIA z pera Antoine Audoarda, Jeana-Daniela Baltassata a Bertranda Houettea, píšucich pod spoločným pseudonymom ANTOINE B. DANIEL, nás zavedie do Peru v období po krutej porážke Indiánov v bitke pri Cajamarke. Ríša štyroch častí vyčerpaná bratovražednými bojmi o nástupníctvo na post veľkého inku podľahla oveľa menej početnej armáde španielskeho dobyvateľa Pizarra, ktorá pokračuje v plienení krajiny. Rozvíja sa tiež milostný príbeh krásnej Anamaye a Pizarrovho chránenca Gabriela, ktorý sa neúspešne snaží pomáhať Indiánom. Dievčina obdarená magickými schopnosťami sa usiluje presvedčiť inkských vodcov, že Gabriel nie je rovnaký ako ostatní cudzinci. Verí, že svojou láskou k nemu začína novú kapitolu vo vzťahoch medzi Inkmi a Španielmi...
http://www.martinus.sk/?uItem=23447 

O titule
Záverečný diel trilógie Inkovia sa začína v máji roku 1536, keď sa conquistador Gabriel Montecular y Flores po dlhom pobyte medzi Indiánmi pri jazere Titicaca vracia medzi Španielov, ktorí sa usídlili v Cuzcu. Mestu stále vládne Gonzalo. Pokus o Gonzalovo zabitie sa Gabrielovi nevydarí, ale našťastie preňho dvestotisícová armáda mladého inku Manca začína obliehať Cuzco. Španieli potrebujú na svoju obranu každú zdravú ruku. Lesť sa výdatná pomoc canarisovských Indiánov im síce pomôžu uniknúť z obkľúčenia, ale Gabriel sa ocitá v zajatí a znovu sa stretáva s tajuplnou modrookou Indiánkou Anamayou. Jej láska mu opäť zachráni život, učí inku Manca jazdiť na koni a sľubuje, že nikdy nebude bojovať proti Inkom, no nezíska si dôveru Macových druhov a musí odísť. Nasledujú štyri roky jeho dobrodružného života.
http://www.elegenda.sk/knihy/beletria/hhistoricke-romany/antoine-daniel-inkovia

Inkovia - Svetlo Machu Picchu (Antoine B. Daniel)
Inkovia - Zlato Cuzca (Antoine B. Daniel)
Inkovia - Slnečná princezná (Antoine B. Daniel)
Anjeli a démoni (Dan Brown)
Mexická vlna (Maxim E. Matkin)
Da Vinciho kód (Dan Brown)
Bod klamu (Dan Brown)
Dávne povesti o hradoch (Alojz Medňanský)
Pamäti gejše (Arthur Golden)
Pomsta oceána (Frank Schätzing)
Tieň vetra (Carlos Ruiz Zafón) 
http://www.comamcitatdalej.sk/?titul=23894

 

Krátko z Inkskej histórie
Slnko, ktoré na východe vychádza a na západe zapadá a zohrieva takúto prekrásnu krajinu sa stalo významným symbolom, ba dokonca božstvom preslávených Inkov.
Ich územie sa rozprestieralo v období najväčšieho rozkvetu nad dnešným územím Peru, časť Kolumbie, väčšina Ekvádoru, takmer nad celou Bolíviou, nad severnou polovicou dnešného Chile a nad severozápadom Argentíny.
Centrom Inkskej ríše bolo mesto Cusco. Panovníci vládnuci Inkom zveľaďovali toto mesto a zhromažďovali v ňom všetky bohatstvá celej ríše. Európanov zaujalo hlavne svojou neuveriteľnou zlatou výzdobou. Tony zlata zdobili námestia, chrámy, ba dokonca inkovia vytvorili celú záhradu z rýdzeho zlata.
Ich sociálny princíp vlastníctva a rozdeľovania sa stal základom fungovania celej ríše.
Zabezpečil obživu aj pre tých najchudobnejších. Najdôležitejším darom peruánskeho poľnohospodárstva svetu je však zemiak. Pestovali asi dvästopätdesiat odrôd najrozličnejších farieb - bielych, žltých, rúžových,hnedých ba i čiernych, škvrnitých a pruhovaných. Tiež kukuricu poznali v niekoľkých druhoch, napríklad: z druhu sara aca sa vyrábl alkoholický nápoj chicha (čítaj - čiča).
Inkovia boli zručný hospodári, remeselníci, stavebníci ba aj lekári a vedci. Z ich kultúry sa môže učiť nejeden národ. Ako najvyššie božstvo uctievali Slnko. Sybolom slnka sa stalo zlato. A práve zlato sa stalo príčinou ich skorého zániku. Pádu inkskej ríše predchádzala zrada dobyvačných Európanov na čele s Franciscom Pizarrom dňa 16.novembra 1532 na nanámestí v Cajamarce (dnešné Cuzco), kde krvilačne pobili časť Inkovej armády a jeho služobníkov pričom zajali vládcu Atahualpu, bez jedinej straty Európana. Avšak Európania ulúpili len zrnko z celého pohára zŕn. Zostatok ostal ukrytý.
Ale v súčasnosti je inkská ríša zaujímavá hlavne svojou kultúrou a prírodnou krásou.
Rozmanitá príroda v zobrazení púšti, stepí, pralesov a horstiev nás nadchla až tak, že sme sa rozhodli spoznať tieto krásy a možno, vybrať sa aj hľadať poklady starých Inkov.
Už teraz môžeme povedať, že ten skutočný poklad tejto zeme určite objavíme. (Michal)
Viac sa dočítate na jeho stránke:
http://www.coropuna2007.expedition.sk

Boli Inkovia erotomani?
Z doterajších poznatkov a archeologických vykopávok je zrejmé, že kultúra Inkov bola priam nabitá erotikou. V Peru je veľa múzeí, ktoré vierohodne podávajú informácie o ich sexuálnych praktikách. Nájdeme tu nádoby z keramiky mochoickej kultúry, ktoré zobrazujú milostné scény všetkých druhov a kombinácií a ktoré často presahujú aj fantázie a praktiky súčasnosti. Samotní španielski dobyvatelia boli týmito zisteniami zhrození. Od juhoamerických Indiánov sa do Európy dostal i syfilis považovaný za chorobu lám.

Pyramídy v Latinskej Amerike
Latinsko-americké pyramídy na rozdiel od egyptských vo väčšine prípadov slúžili ako kopec, po ktorom sa vstupovalo k bohom, prebývajúcim na jeho úpätí v chrámoch. Tieto chrámy boli prevažne z kameňa a pokryté slamou. Čím väčšia bola pyramída a chrám na nej, tým mocnejšie božstvo v nich sídlilo. Najviac uctievaným bohom bol operený had Quetzalcoatl, ktorému je venované množstvo mezoamerických pyramíd. Inkoviasa do histórie zapísali hlavne ako dokonalí obrábači kameňa, ktorých presnosť je až neuveriteľná vzhľadom na to, že nepoznali železné náradie, ťažné zvieratá a ani koleso. Ich najvýznamnejšou stavbou popri Machu Picchu je kráľovská cesta 5200 km dlhá, ktorá do 19. storočia bola najdlhšou dopravnou tepnou na celom svete. Popri kameni bol ako stavebný materiál využívaný štrk, napálené tehly (napr. Teotihuacane), vápenec, betón (Mayovia ho vyrábali 24 hod. pálením vápenca, ktorý potom zmiešavali s vodou a drvinou), hlina, drevo a slama.
Ranné pyramídy pochádzali z jednej z najstarších amerických kultúr, pomenovanej podľa archeologickej lokality a vtedajšieho hlavného kultúrneho centra - Chavín de Huántar v Peru  -mesto bolo pôvodne 50 ha veľké. Najznámejšia stavba Castillo (španielsky hrad) je v mnohom podobná egyptským pyramídam (napr. interiérom). Rozkladá sa na ploche 74,8 x 71,7 metra a siaha do výšky 13,7 metra. Rozmach kultúry je prudko zastavený okolo 300 p.n.l. a obdobie kultúrnej stagnácie je zastavené až okolo roku 200 n.l.
Po 500 rokoch kultúrneho úpadku sa objavujú dve významné kultúry, Močická a Tiahuanaco (Tiwanaku). Najvýznamnejšou stavbou posvätného Tíwanaka je Acapana, pyramída rozkladajúca sa na ploche 198 m2 a siahajúca do výšky 13 metrov. Paralelne popri civilizácii s hlavným mestom v nadmorskej výške 2850 metrov nad morom a vzdialenosťou 12 kilometrov od jazera Titicaca v Bolívii, sa vyvíjala druhá, pomenovaná podľa mesta Moche, nachádzajúceho sa neďaleko moderného peruánskeho mesta Trujillo. Jeho najslávnejšie stavby sú dve monumentálne pyramídy– La Huaca de Sol (Chrám Slnka) a La Huaca de la Luna (Chrám Mesiaca).
La Huaca de la Luna sa rozkladá na ploche 60x79,3 metra a je vysoká 21,4 m. Nachádzajú sa v nej vzácne farebné fresky, svedčiace o vyspelom močijskom umení.
Druhá pyramída La Huaca de Sol, týčiaca sa do výšky 41 metrov sa rozprestiera na ploche 173,3x228,75 m2. Na jej piatej terase vyčnieva na ploche 103,7 m2 stupňovitá pyramída vysoká 22,9 metrov. Podobne ako Chrám Mesiaca aj táto pyramída je vytvorená z nepálených tehál adobe, ktorých v tomto prípade bolo spotrebovaných cca 130mil. kusov.
Posledná peruánska kultúra- Inská, pomenovaná podľa titulu vládcu – Inka (národ sa nazýval Kečuánsky), ktorej ríša sa tiahla od stredného Chile po severný Ekvádor na rozlohe 350 tis. štvorcových míľ, nemala vo zvyku stavať pyramídy. Za zmienku stojí aspoň pyramída Slnka v Truville, 60 metrov vysoký päť stupňový pahorok, 667 metrov široký a 685 metrov dlhý, ktorého objem činí niečo okolo 9 mil. m3. Inskej ríši vládlo postupne od r. 1200 do 1533 trinásť Inkov (posledného Atahualpu 1528 zabil 29. 8. 1533 Franciosco Pizarro (1475-1541). Panovníci boli mumifikovaný dosiaľ nezisteným spôsobom a k ich múmiám sa správali ako k živým. Pravidelne na sviatky boli vystavované ako relikvie a uctievané.
Najznámejšie mezoamerické pyramídy sa nachádzajú v centrálnom Mexiku na polostrove Yucatán. Boli projektované využitím astronomických znalostí mayskej civilizácie, ktorá podľa rôznych ezoterikov sem prišla zo zničenej Atlantídy, čo je však, ako som už spomenul málo pravdepodobné. Tieto oblasti boli postupne osídľované Aztékmi, Zapotékmi, Toltékmi... až napokon ovládnuté Aztékmi, ktorých ríšu v roku 1522 dobyl Hernán Cortéz ( 1485-1547).
Najpopulárnejšie stavby sa našli v pyramídovom meste Teotihuacán (v aztéckom jazyku nahuath to znamená „Miesto bohov“), nachádzajúce sa v nadmorskej výške 2300 m.n.m., 40 kilometrov severovýchodne od Cuidad de Mexico. Na ploche 23 km2 (pôvodne 40 km2) sa pôvodne nachádzalo vyše 600 pyramíd, ktorým v súčasnosti dominujú dve impozantné stavby, lemujúce cestu mŕtvych. Väčší chrám Slnka (pyramída Slnka) - päť stupňový pahorok, má strany orientované k štyrom svetovým stranám.
Stojí na základni niečo cez 220x220 metrov a je vysoký 60 metrov. Presne 256 veľmi strmými schodmi možno vystúpiť na jeho vrchol, kde kedysi stál chrám. Vtedy bola pyramída najvyššou stavbou predkolumbovskej Ameriky. Objem celého pahorku je zhruba 1 mil. m3, t. j. 40% hmoty Chufuovej pyramídy a tvorí ho 2,5 mil. ton napálených tehál. Šesť metrov pod základňou bola lokalizovaná 100 metrová jaskyňa, slúžiaca pravdepodobne na náboženské účely. Stavba sama o sebe je knihou symbolov. Budovalo ju 3000 mužov po dobu 30 rokov a ich dielo sa stalo najvýznamnejšou mexickou stavbou. O 1/3 menšia Mesačná pyramída je po architektonickej stránke oveľa zložitejšia než pyramída Slnka. Zo základne 213,5x213,5 metra sa vypína do výšky 43 metrov. Na poslednej štvrtej terase kedysi stála 22 metrová kolosálna socha, čo sa dozvedáme od Španielov, ktorým to kedysi povedali samotní Aztékovia (nájdená socha však predstavuje vodné božstvo).

Významné boli aj pyramídy v Tenochtitlane, na ktorom sa v súčasnosti nachádza hlavné mesto Mexika. Mesto sa kedysi nachádzalo na ostrove v jazere Lexoco a svojou krásou uchvátilo nielen španielskych conquistadorov vedených Hernanom Cortézom, ktorí 300 tis. mesto zrovnali so zemou v r. 1522. Najväčšou stavbou bola 30 metrov pyramída s dvoma chrámami na vrchu. Červený chrám bol zasvätený bohu vojny Huicilopočlimu a modrý bohu dažďov Tlalokovi. Aztécka spoločnosť bola známa svojimi náboženskými zvykmi– obetovaním ľudí bohom. Na tieto účely slúžili predovšetkým pyramídy. Na ich vrchole sa nachádzal špeciálny oltár, na ktorom štyria kňazi držali obeť, kým piaty mu vyrezal srdce. To sa potom na osobitnom oltári rituálne upálilo. Mŕtvolu zhodili dolu schodmi. Obety sa pravidelne opakovali a pri rôznych príležitostiach sa ich množstvo zväčšovalo. Napríklad v roku 1487 pri vysvätení veľkého chrámu v Tenochtitlane bolo naraz obetovaných až 20 tis. ľudí. Lebky, obvykle odvážlivcov (pre Aztékov takto zomrieť bola česť), sa ukladali na špeciálne police budovy, nachádzajúcej sa vedľa Chrámu boha Slnka, pyramídy 110x 80 metrov veľkej.

Ďalšia významná pyramídová lokalita je v Copáne (dnešný Honduras) s bielymi chrámami, ktoré slúžili aj na pochovávanie. Najpozoruhodnejší zo všetkých chrámov je Chrám nápisov so schodiskom nápisov. Na 72 schodoch 16 metrov širokých a 45 centimetrov vysokých bolo 1250 piktogramami napísaná história Copánu až po vládu Dymovú lastúru (začiatok vlády 749 n. l.). Dodnes sa zachovalo cca 30 schodov, pretože prevažná časť sa zrútila v 13. storočí.
V severnej časti Yucatánu sa nachádza 6 km2 rozsiahle fantastické mesto bojovníkov– Chichen Itza. Nachádza sa tu toltécka pyramída Castillo z konca 12. storočia, s 54×54 metrovou základňou a výškou 23 metrov, ktorej štyri schodiská sú orientované k štyrom svetovým stranám. Každé zo štyroch schodísk má 365 schodov, toľko, koľko má nepriestupný rok dní. Schodisko lemujú hlavy opereného hada Quetzalcoatla, ktorému je pyramída zasvätená. Tvorí ju deväť terás, ktoré symbolizujú deväť mayských podsvetí. V meste sa našlo aj ihrisko 81×7,5 metra veľké, slúžiace na populárnu aztécko-toltécku hru tlačtli, ktorá sa hrala s kaučukovou loptou.

Takto by sme mohli opísať každú pyramídu a mesto v ktorom sa nachádza. Je ich však veľa a preto len tie najvýznamnejšie. Najstaršia mayská pyramída, z 2. stor. p. n .l., sa nachádza vo Vaxcutune a označuje sa ako E VIII. V 93×78 metrovej pyramíde v Palenque, postavenej za vlády Chána Bahluma okolo r. 683 n. l., mexický archeológ Lhuillier v r. 1952 našiel hrobky piatich mužov a jednej ženy a množstvo pohrebných predmetov. V najväčšom mayskom meste Tikal sa nachádza 8 strmých, 42 metrov vysokých pyramíd s chrámom, rozdelených po dva na každej strane otvoreného nádvoria. Známe sú i pyramídy v Etzne, El Tajíne a pod.

Mezoamerické pyramídy boli súčasťou veľkých komplexov, kde boli prevažne starostlivo a cieľavedome rozložené, na rozdiel od Egyptských nekropol.
K chrámovým pyramídam sa priraďujú aj zikkuraty v Mezopotámii (na dnešnom Blízkom východe) v mnohom podobné s Mezoamerickými. Najznámejšie zikkuraty boli postavené v Ure a v Babylone (zikkurat Etemanaky známy aj ako Babylonská veža).

ZDROJE A ODKAZY

http://www.historialegendy.estranky.cz/clanky/mayovia_inkovia_aztekovia/mayovia-a-aztekovia
http://www.mladymisionar.sk/index.php?option=com_content&task=view&id=210&Itemid=207
http://www.mladymisionar.sk/index.php?Itemid=212&id=212&option=com_content&task=view

http://www.mladymisionar.sk/index.php?option=com_content&task=view&id=224&Itemid=219 
http://beo.sk/pochod-titanov/466-6-na-koniec-sveta-stratene-biele-migracie?start=3
http://www.historialegendy.estranky.cz/clanky/mayovia_inkovia_aztekovia/inkovia
http://www.elegenda.sk/knihy/beletria/hhistoricke-romany/antoine-daniel-inkovia
http://pupok.org/index.php?option=com_content&task=view&id=461&Itemid=46
http://www.24hod.sk/clanok-3685-Starobyli-Inkovia-na-lietajucich-strojoch.html
http://www.cassovia.sk/korzar/archiv/clanok.php3?sub=25.10.2002/14929VI
http://jarec.webgarden.cz/horoskop-podla-inkov/vas-insky-horoskop.html
http://www.pluska.sk/2007/02/09/zahranicie/tajomna-hora-inkov.html
http://www.pluska.sk/2007/02/09/zahranicie/tajomna-hora-inkov.html
http://www.madness.sk/zabavnytext/3995/horoskop-podla-vtakov.php
http://referaty.atlas.sk/vseobecne-humanitne/dejepis/2983/inkovia 
http://www.noveslovo.sk/clanok.asp?id=1005&cislo=30_31/2003  
http://sk.wikipedia.org/wiki/Inksk%C3%A1_r%C3%AD%C5%A1a
http://www.skrz.sk/synovia-slnka---inkovia----a14-6562-sk.htm
http://www.teleplus.sk/modules.php?name=Horoskopy&id=7
http://www.24hod.sk/clanok-2427-Erotomani-Inkovia.html 
http://www.freebsd.nfo.sk/hinduizmus/parvati.htm#kali
http://referaty-seminarky.sk/mayovia-aztekovia-inkovia
http://sarm.pluska.sk/sarm/cestopis/pupok-sveta.html
http://www.egymaya.n-games.eu/02_koniecinkov.php 
http://magazin.atlas.sk/technologie/historia/135061
http://www.bleskovky.sk/cl/11173/124220/Bolivia
http://www.putnici.sk/newsread.php?newsid=1323
http://www.freebsd.nfo.sk/ezoterika/indiantea.htm
http://www.putnici.sk/newsread.php?newsid=1159
http://www.egymaya.n-games.eu/02_inkovia.php 
http://www.studentske.sk/web.php?pred=ostatne
http://www.poznani.cz/peru/macchu-picchu.htm
http://svf.utc.sk/~jana/civilizacie/inkovia.html/
http://cestovanie.sme.sk/clanok.asp?cl=85577
http://www.bubo.sk/zapisky.php?article=183
http://worldofhistory.blog.cz/0612/inkovia
http://www.coropuna2007.expedition.sk
http://sk.wikipedia.org/wiki/Pachamama
http://www.martinus.sk/?uItem=23447 
http://www.historialegendy.estranky.cz
http://referaty-seminarky.sk/inkovia-1
http://sk.wikipedia.org/wiki/Inkovia
http://www.zajazdy.zoznam.sk
http://www.sevcik.sk/c13.php
http://boliviaweb.com
http://www.letenky.zoznam.sk
http://boliviahoy.blogspot.com
http://sk.wikipedia.org/wiki/Viracocha
http://www.inkovia.szm.sk/kalendar.html
http://www.zilinskyvecernik.sk/index.php?option=com_content&task=view&id=6566
http://www.equark.sk/index.php?cl=article&iid=274&action=itemclick&tname=inlist&pr=click,default
http://www.jesensky.sk/index.php?lng=sk&page=publikacie&go=8&go2=168&PHPSESSID=5d6b5d791803d64b60573718e860e494

http://www.prave-spektrum.sk/article.php?374

KLIKNI na obrázok!